11. kapitola: PREBUDENIE

Píííííííp........pííííííp.......pííííííííp....

Počula som akoby z diaľky, tlmene. Pomaly som začínala rozoznávať silné a nepríjemné pípanie. Pohla som prstami. Otvorila som oči. Najskôr len jedno, pravé a hneď som ho zavrela. Prudké svetlo bolo nepríjemné. Potom som však začala žmúriť a rozoznávať veci okolo seba. Bola som v nemocničnej izbe. Všade okolo mňa boli biele veci, niekedy bledomodré. Ležala som na posteli a vedľa mňa bolo plno kvetov a prianí k uzdraveniu. Ešte som sa ani poriadne neprebrala, zbadala som za oknom Roxy a už som ju počula kričať: „Ona je hore!! Prebrala sa!“ Vzápätí vbehla do izby a začala od šťastia plakať a objímať ma. 

„Ashley, Ashley!! Ja som to tak nemyslela, prepáč, mala som byť s tebou, ja som nevedela, ja....“

Rozosmiala som sa, ale začala som z toho kašlať.

„Si v pohode?“ spýtala sa Roxy s obavami v hlase.

„Či som v pohode?“ opýtala som sa naspäť. „Veď ja ani neviem, prečo som tu! Čo sa mi stalo?“ vyzvedala som.

„Ja neviem... či som tá, čo by ti to mala povedať...“ vykrúcala sa z toho.

„Čo?“ odpovedala som.

„No... ide tvoja mama... veď ona ti to vysvetlí... všetko,“ povedala trochu divne. „Ja už idem... ale sľúb mi, že to už nespravíš... prosím.“

„Ale čo nespravím??“ nechápala som.

„No veď TO,“ povedala a odišla...

 

Keď prišla moja mama, najskôr ma vyobjímala, povedala mi, aká je rada, že už som v pohode, ale potom nahodila ten ustarostnený pohľad.

„Čo je mami?“ hneď som reagovala.

„Ako sa máš?“ tvárila sa, ako keby to nepočula.

„Veď v pohode... ale akože, čo sa mi stalo?“ pýtala som sa.

„Ashley...“ nadýchla sa mama a chcela začať, ale v tej chvíli vošla sestrička a povedala jej, že tu nemôže byť:

„Prepáčte, ale práve sa zobudila, je veľmi slabá a musí odpočívať, je mi ľúto, ale návštevy má teraz zakázané!“ hovorila rázne a už aj mamu vytláčala von.

„Ale prosím vás!“ protestovala mama. „Len 5 minút!“

„Nie, je to proti pravidlám. Dnes ju už musíte nechať!“ prikazovala a mamina sa aj podriadila. Keď odchádzala, ešte som sa na ňu pozrela a spýtavo kývla akože „Čo?“ a ona jasne artikulovala už cez sklo. ČO??  Ostala som prekvapená od toho, čo som vyrozumela. Mamina mi to chcela zopakovať, ale v tej chvíli sestrička zastrela roletu. 

„Prepáč slečna, ale musíš si dopriať oddych! Teraz pekne oddychuj, môžeš aj spať,“ povedala a odišla. No jasné, lebo ja som vôbec nespala teraz... vlastne koľko som to spala? To by som teda rada vedela, lenže nič som sa nedozvedela... Jedine ten „rozhovor“ s mamou. Nebola som si istá, ale keď odchádzala, zdalo sa mi, že povedala: „otrava krvi“... Strašne ma to vyľakalo. Žeby som sa opila? Ale veď to je hovadina, pila som len Radleri... aj keď mali takú divnú chuť, ktovie, čo do toho nalievali... A koľko som toho vlastne vypila? Veď aj keby to bola slivka by som sa z toho neotrávila... Či? Veď som toho nepila tak veľa, a to boli len Radleri, z toho by sa neopili ani deti!! Teda čo sa mi mohlo stať?  Veď mi bolo tak zle, ale žeby otrava krvi??? Vážne to bolo divné... A ostala som sama, bez odpovedí. Nevedela som, čo mám robiť. Zobrala som si do ruky notes a ceruzku. Z ruky mi išla infúzka a nemohla som s ňou dobre hýbať, ale písať hej. Lenže čo? To som nevedela. Počúvala som kvapkajúcu vodu z kohútika. Kvap... kvap... kvap... Začala som si ťukať ceruzkou do zošita. Tap, tap, tap... Bubnovala som prstami. Da-da-dam... da-da-dam... Pripomenulo mi to melódiu jednej z mojich obľúbených pesničiek a začala som si spievať. Počas spievania som sa cítila šťastná, po pesničke však zase nastalo to divné ticho plné otázok. A vtedy mi to napadlo! Začala som svoje pocity písať na papier... Pridávala tam trochu metafor a prirovnaní, dávala tomu rytmus... uvedomila som si, že píšem text pesničky. Akej? Takej, čo som si práve vymyslela. Vlastne som skladal pesničku... Bavilo ma to a písala som dlho, viac myšlienok, viac zapísaných papierov... Možno to bolo po chvíli a možno po hodine, vtedy som si uvedomila, že som unavená a chcem spať... Položila som notes aj ceruzku na nočný stolík a napravila si vankúš... Trochu som si ľahla, zavrela oči a do troch sekúnd som už bola v hlbokom spánku...

 

„Mami ja ti to vysvetlím!“ povedala som hneď, ako prišla. Minulý večer som zaspala skoro a vstala neskoro, urobila pár bežných vecí, prišla sestrička a potom ku mne už konečne pustila maminu. V noci som mala veľa snov a vyčistením hlavy som si uvedomila, čo mám robiť. Rozhodla som sa otvorene porozprávať.

„Ja som vážne nechcela, bolo to bezpečné, teda dúfam, nič nie je zas úplne bezpečné, ale je to iné ako behať v noci po parku... bože, čo to tu trepem... mami, ale ja za to nemôžem, myslela som, že sú to Radleri, tí sú v pohode, mám šestnásť...“ rapotala som, ale vtedy ma mama prerušila.

„Ashley, o čom to tu prosím ťa hovoríš?“

Trošku som sa zasekla.

„No veď... Otrava alkoholom... Či?“ spýtala som sa.

„Ashley!! Teraz si asi povedala veľa,“ zasmiala sa. „Povedala som otrava KRVI, nie alkoholom!“ stále sa smiala, ale ja som nechápala. Všimla si to, a tak mi to vysvetlila.

„Ashley, štipla ťa osa!“

__________________________________________________________________
Takže čaute! :D Pokračovanie aj vysvetlenie celého tohto dielu nájdete v ďalšej kapitole, ktorú pridám, ak v ankete dole pribudne 12 hlasov :) Dúfam, že sa vám páčia :) Ak hej, hlasujte pls a môžte aj niečo napísať do Návštevnej Knihy :) Prepáčte, že tu dlhšie nič nebolo, ale bola som chorá a nedá sa mi dobre písať, keď musím každé 2 minúty smrkať :D Takže asi toľko, hádam sa vám diel páčil! Bye! :) -Nika