7. kapitola: ROXY A AVRIL

1. časť

Z pohľadu Roxy

V poslednom čase sa zmenil celý môj svet. Ani som nevedala, či k lepšiemu, alebo k horšiemu. Na jednej strane - ja poznám AVRIL LAVIGNE. Stále sa mi to zdalo ako sen. No na druhej strane... Čo sa to deje so mnou a Ashley? Vždy sme boli ako sestry, ale odkedy poznáme Avril, skoro sa ani nebavíme... Ani neviem, prečo som ju vlastne na Ashley-nu oslavu zavolala. Stretla somj ju len tak vonku, myslela som, že sa mi sníva!! A zistila som, že ostáva nejaký čas v našom meste tak som za ňou jačiac prišla a pozvala ju... Keď súhlasila, myslela som, že je to najlepší deň môjho života, ale od toho dňa sa celý môj svet na mňa rúca a ja už neviem čo a ako ďalej... Keby sa dal vrátiť čas, od Avril by som si vypýtala podpis, spoločnú fotku a povedala jej, nech ma follow-ne na Twitteri... Ale toto? Bolo to.... ja neviem, bolo to proste divné...
 

O pár dní neskôr:

"Daaaaaaaaaaaaaaave!!! Dones mi mobil!!!" kričala som na môjho mladšieho brata.
"Dones si ho sama, ty krava," odpovedal mi z vedľajšej izby. Bolo to preto, lebo dneska som zjedla celé čipsy a on je na mňa naštvatý. Ako keby to bolo to najdôležitejšie na svete.
Dobehla som do izby a povedala mu:
"Nepapuľuj, krpec!" 
Potom som zdvihla mobil.
"Haló?"
Najskôr som nepočula nič, potom som však začula pomalé vzlyky.
"R-ro-roxy?"
"Avril?" spýtala som sa prekvapene.
"A-áno... Ashley...mi dal...dala t-tvoje... č-č-č..." celý čas rozprávala zronene a prerušovane vzlykmi a na konci ani nedopovedala a zosypala sa. Zatúžila som byť v tej chvíli pri nej a objať ju. Bolo mi jej hrozne ľúto.... Celý čas som počula jej srdcervúce plakanie a iba šeptom som hovorila do slúchadla.
"Avril... si... si v pohode?"
To ju rozľútostilo ešte viac a asi 10 minút plakala. Ja som len ako idiot počúvala jej vzlyky. Zrazu som začula prudké smrknutie.
"Prepáč, že som sa tu zosypala. Ashley mi dala tvoje číslo. Ide o to, že..." hlas sa jej zatriasol, ale "ustála" to a pokračovala. "Rozišli sme sa s Brodym... Ja.... on... ja...." bolo jasné, že to nedokáže povedať. 
"Pozri, nemôžem to riešiť cez telefón, stretneme sa?" povedala po chvíli.
"Jasné, pre teba všetko..." snažila som sa ju rozveseliť.
"Teším sa! Potom ti napíšem kde.... Si super kamarátka...Pá!" povedala a zrušila. Nestihla som sa jej spýtať toľko vecí... Ako a prečo sa rozišli? Prečo volala mne? Volala pred tým aj Roxy? Kam pôjdeme? A čo tam chce riešiť? Budeme samé? A vlasnte - čo si o mne myslí???

2. časť

Sedela som na gauči a pozerala telku. Vlastne, prakticky som sa pozerala NA telku, pretože som vôbec nevnímala, čo v nej dávajú. Čakala som na Avril. Mala som na sebe žiarivo oranžové legíny, krátke čierne gate, modré tričko s krátkym rukávom s trblietavou anglickou zástavou a plno ligotavých náramkov a doplnkov. Na nohách som mala čierne rockerské topánky na vysokom opätku a s otvorenou špičkou. Boli to Abbey Dawn topánky, za ktoré som zaplatila celý majetok. Vlasy som mala vysoko vyčesané do jedného natupírovaného vrkoča nabok. Vo vlasoch som mala aj ružový melír a fialové trblietky. A ešte nemôžem zabudnúť na umelé mihalnice, trblietavé tiene, výrazný rúž s leskom. Keď toto čítate, už vám muselo dôjsť, že som išla na párty. A že na akú! Ale aby ste to pochopili, musím sa trochu vrátiť späť. Totiž na druhý deň potom telefonáte mi Avril volala už v úplne inej nálade. Zavolala mi, že pôjdeme na nejakú obrovskú párty, a nie len na takú, akú som zatiaľ zažila. Mala to byť mega párty pre hviezdy, ich kamošov, boháčov a tých, čo sa tam nejak dostali. Totiž, keď mi volala, myslela som, že sa chce stretnúť na nejakom tichom mieste a vyrozprávať sa mi, ale potom asi úplne zmenila prístup a vymysela párty. Tak nech ideme. Teraz som teda sedela nahodená ako star a čakala ju. Už za chvíľu niekto zazvonil. Keď som prišla otvoriť, zistila som, že to bola Avril a... viezla sa na limuzíne!! Bola oblečená podobne ako ja, Avril predsa vie, ako vyzerať štýlovo! Zase som si uvedomila, aká je Avril úžasná. Má už 27 rokov a pritom vyzerala len tak o rok – dva staršia odo mňa, čo som mala len 16. Po chvíľke ma vyrušila zo zamyslenia:

„Halóó, si tu prítomná?“ zamávala mi pre tvárou. „Neboj sa, na tej limuzíne sa povezieš aj ty!“ zasmiala sa.

„Ty si úžasná,“ povedala som. Ale nepovedala som to nejakým obdivným výkrikom, proste som to skonštatovala ako taký fakt. Bolo to pre mňa prirodzené povedať, Avril to však aj tak nesmierne potešilo. 

„Jééééj!“ vykríkla a objala ma. Usmiala sa na mňa a vzdychla si.

„No, a teraz už ideme. Nastupuj,“ povedala.

„To akože do limuzíny???“ čudovala som sa.

„Jasné! Veď vyzeráš ako hviezda, musíš sa tak aj viesť!“ povedala. Nedávalo to nejaký veľký zmysel, ale hrozne ma to potešilo. 

„Ďakujem,“ povedala som dojato.

„Ale veď nemáš za čo! A teraz už stop komplomentom, musíme ísť na párty!“ zasmiala sa. Nastúpili sme do limuzíny a ostala som ešte udivenejšia. Boli tam kožené sedačky, mäkučký koberec, menší bufet s plno nápojmi. Avril sa tam hneď vyvalila a zaklopkala na deliacu stenu medzi nami a šoférom a ten ju stiahol. 

„Vieš kam,“ žmurkla naňho Avril a on zas stenu zatiahol. Avril sa tam úplne uvoľnila a normálne si vyzula topánky! Až vtedy som si všimla, že mala tie isté ako ja!! Ona si to hneď všimla tiež. 

„Jééé, veď ty máš moje topánky!“ vykríkla nadšene. „Páčia sa ti? Je to môj obľúbený model! Ale sú čertovsky drahé! Ale stoja za to!“ hovorila za sebou.

„Sú úžasné!“ povedala som. „Ako všetko Abbey Dawn oblečenie!“ 

„Ďakujéém....“ zatiahla a pozrela sa na mňa takým sesterským pohľadom. „Si super,“ povedala s úsmevom.

„Nie ja, to ty!“ opätovala som jej kompliment.

„Ale no!“ povedala ako mama, ale zároveň tak ďakovne.

Zvyšok cesty sme sa chválili a ďakovali a ja som jej asi 500 krát pochválila hudbu, štýl, aká je krásna a ešte akú má super limuzínu. Po dlhšej ceste začal šofér tú stenu opäť sťahovať a povedal: „Sme tu. Už len nájsť najaké VIP parkovanie...“ povedal, ako keby mal s nájdením parkovacieho miesta vždy problémy. Už len on. Pomyslela som si. Avril si zase obula topánky a trochu si popravila oblečenie. Šofér už parkoval a zvonku sme počuli prvé výkriky: „Avril! To je auto AVRIL LAVIGNE!!!“ a za pár sekúnd už celý vreštiaci dav. Avril sa na mňa pozrela pohľadom „ja som už na to zvyknutá“ a tak nadvihla obočie. Potom sa zhlboka nadýchla a povedala: „Here we go...“ a otvorila dvere na limuzíne.

Anketa